s. Mirel

Súčasnej svetovej kríze sa všade hovorí hospodárska, respektíve globálna ekonomická kríza. Ide tu však skutočne iba o nejakú ekonomickú trhlinu, ktorá vznikla v r. 2008 najprv v americkej a následne i v ostatných ekonomikách vyspelých krajín? Ide tu iba o akýsi jeden zlý ťah, z radu množstva dobrých, v systéme kapitalizmu? Alebo ide o zákonitý a opakujúci sa kolaps v procese politiky bezuzdnosti a pažravosti, ktorý je prirodzeným symptómom hromadenia bohatstva, honbou za ešte vyšším a okamžitým ziskom, či kolaps skrytých a dobre maskovaných manierov elít  kapitalistickej demokracie?

Je zábavné, či skôr tragikomické (?), sledovať, ako veľmi sa politické elity svetových veľmoci zľakli odhalenia pravdy o vlastnej márnotratnosti a plytvaní. Pravdy o novodobom vykorisťovaní, ohlupovaní a manipulácii s vlastným ľudom a národom. Pravdy o zámernom šírení propagandy, neprávd a lží o akýchsi snahách o spravodlivom rozdeľovaní spoločne vytvorených hodnôt (po zrušení údajného socialistického rovnostárskeho rozdeľovania).

Elity sa boja z odhalenia pravdy o tom, akými neschopnými, podplatiteľnými a zvrhlými  strážcami demokracie, rovnosti, ľudskosti  a spravodlivosti sa stali  ihneď po nadobudnutí istoty, že bipolárny svet je minulosťou (?). Pravdy o tom, akými vazalmi a rukojemníkmi v rukách novodobých oligarchických vykorisťovateľov sa stali masy, vďaka premyslenému globálnemu marketingu a reklamy. O tom, akým povrchným, konzumným, atomizovaným a asociálnym sa stáva život bežného človeka. O ďalších lžiach, ktorými nás kŕmia politici slúžiaci jedinému cieľu, udržať sa na svojich vyhriatych a výnosných miestach a zabezpečiť pozície aj pre svoje nasledujúce generácie  potomkov.

Tento strach z odhalenia vedie elity k tomu, aby sa pretekali v úsilí o zamaskovanie skutočnej príčiny krízy, a tak a náhlivo otvárajú kasy štátnych pokladníc, aby urýchlene zakryli genetické chyby kapitalizmu. Bohatstvo a hodnoty, ktoré vytvorili  občania svojou prácou a ktoré sa nahromadilo aj vďaka uťahovaniu opaskov  väčšiny  a vďaka  výpalníckym praktikám  tzv. kapitálotvornej vrstvy, ktorá si pre tieto účely veľmi rýchlo vychovala  a platí politikov,  sa stráca opäť v bezodných žalúdkoch tých, ktorí sú za súčasný stav zodpovední. Každý politik, a bude ich obrovská väčšina, ktorý v súčasnosti pristúpi na takúto hru o budúcnosť svojich občanov,  odhalí svoju identitu príslušnosti k niektorej kapitálovej vrstve. Jedného odhaľujú styky na bankový sektor, iného na priemyselné giganty, či nadnárodné spoločnosti ovládajúce páky štátnych orgánov a dirigujúce politické rozhodnutia, energetické, telekomunikačné, či zbrojárske sektory,  finančné fondy a inštitúcie, atď., atď …

Je nevyvrátiteľné, že lákadlá kapitalizmu, ktorými sú vytváranie zisku za každých okolností, hromadenie bohatstva a moci, luxus a okázalý  sebaklam o výnimočnosti, vytvorili veľmi silné bariéry v človeku pred myšlienkami o rozumnom žití a bytí, napríklad podľa predstáv socialistických romantikov typu Marxa a Engelsa, a preto sa zdajú všetky vyhlásenia o prehodnotení kapitalizmu, voľného trhu, či hodnôt Západu, len pokusom o uhasenie, alebo aspoň oddialenie výbuchu sopky, zvanej spravodlivý hnev ľudu. Tým viac, že dnes, ak si to pozornejšie všimnete, najhlasnejšie zaznievajú z úst tých, ktorí vynaložili veľké úsilie, aby zbúrali všetko, čo stálo v ceste kapitalizmu, pred novodobou kolonizáciou východného bloku. Hlasy za spravodlivosť zaznievajú z úst tých, čo majú snahu o rozbitie, podriadenie si  a poníženie všetkých takých kultúr a hodnôt, ktoré neuznávajú za svojho boha výlučne kapitál.

Skutočne tu teda ide iba o nejakú hospodársku krízu (?), alebo je táto kríza dôsledkom niečoho hlbšieho, niečoho zahnívajúceho, odporného, ktoré mení svoj šat a parfém, prispôsobuje sa podľa toho, aké sú podmienky na jeho prežitie, na ďalšie hromadenie bohatstva a udržanie moci nad svojimi vazalmi.

Áno, treba otvorene priznať, že kapitalistické myslenie, spôsob vládnutia a zasahovania do spoločnosti, do osudov občanov, sú navonok kultivovanejšie než prejavy emóciami ovládanej a do existenčného kúta boja o prežitie zatlačenej masy, ktorej jedinou zbraňou je kričať a správať sa výhražne.

V mene svojej záchrany je kapitalizmus v kritických chvíľach, aké vykazuje  aj súčasnosť, schopný vzdať sa svojich základných princípov, dokonca aj princípov, ktoré sú mu najvlastnejšie, teda hromadenia kapitálu, a stiahnuť sa na čas do ulity ľudomilstva, demokracie (ľudovlády), charity a spasiteľa národa, alebo i celého sveta. Dokonca je schopný pridať sa k opačnému táboru a postaviť sa do čela revolty, zdanlivo proti sebe samému, a pritom najvehementnejšie poukazovať na vlastné nedostatky. Ak si veci dobre všímate, tak zisťujete, že toto sa v súčasnosti práve deje. Z tohto procesu a obdobia ide mráz po chrbtoch zhýralím novo zbohatlíkom, ktorí sa spriahli s tradičnými a historickými rodovými elitami a ekonomickou oligarchiou minulosti, pretože zrazu im nemôžu poslúžiť tie zaužívané a osvedčené lži o jedinečnosti slobodného a voľného trhu (i keď on taký v skutočnosti je vždy, bez ohľadu na náš stav), pod ktorým vlastne rozumejú trh nekontrolovaný a nekontrolovateľný, slúžiaci na bezuzdné ukrojovanie si maximálneho sústa  zo spoločnej kasy vytvorených hodnôt.

Stratila sa zrazu istota a suverenita systému, ktorý nám bol predstavovaný ako ľudskejší a spravodlivejší, než mal byť systém predchádzajúci. Systému, ktorý mal čo najrýchlejšie nahradiť socialistické práva obyčajného človeka na dôstojný a bezpečný život, právami kapitalistickými na slobody a predovšetkým slobodu na všetky formy a spôsoby  hromadenia majetku. Slobody, ktoré však nie sú kryté hodnotami ľudskými, solidárnymi a dôstojnými. Naskytá sa dnes preto akútna otázka, či je demokracia v rukách kapitalistov ten najlepší model pre samotné ľudstvo, alebo takúto demokraciu, ktorá potrebuje neustále opravy svojich klamstiev, je potrebné nahradiť inou, trebárs priamejšou formou vládnutia občanov (?).  Vehementnejšie sa ozýva aj otázka, že ak môže hlásať svoju slobodu kapitalistická demokracia, ktorej zlyhania sa stávajú takými fatálnymi pre celý svet, prečo je tak zatracovaná sloboda demokracie socialistickej, ktorá zabezpečuje silnejšie kontrolné mechanizmy pre moc? Nastal azda čas na vytvorenie nového modelu videnia  a chápania demokracie a spoločnosti?…

Globálny kapitál a jeho tútori,  žiaľ, prirýchlo a príliš hlboko vniesli do nás ilúziu a  pocity aké má gembler pri opätovnom dúfaní v šťastie, výhru a zisk. Globálny model žitia v uniformite blahobytu, ktorý nadobudol až rozmery a disciplínu vojenského poriadku, nás postupne mení na prototyp, ktorý je možné vyrobiť kdekoľvek na svete. Podliehame hypermarketingovej kultúre a akciománii. To, a ešte mnoho ďalších, je dôsledkom efektu a defektu globálneho kapitálu, ktorému sme ochotní, ak je v ohrození, obetovať všetko. Naše slobodné myslenie, kultúru, princípy, životné prostredie i budúcnosť ďalších našich generácií. Stali sme sa gemblermi kapitalistov a prosíme o svoj blahobyt, vďačne núkajúc na výmenu hocičo.

Ako sa dnes zdá, respektíve je to  už nevyvrátiteľne isté, kríza vo svete je oveľa hlbšia, než aby sme ju mohli nazvať  iba ekonomickou. To, že sa týka aj našich peňaženiek, pohodlia a straty istôt, je iba echom krízy nášho myslenia. Samozrejme, predovšetkým myslenia tých pánov tohto sveta, ktorí si doteraz vyhradzovali právo rozhodovať a chceli by aj naďalej spokojne hovieť na pleciach národov, svojich zbedačovaných občanov.

Sme vinní všetci, ale niekto viac a niekto menej. Ten, kto je vinný viac, mal by sa aj zodpovedať viac. To by mal byť základný princíp fungovania spravodlivej spoločnosti, ale i ľudskosti a zodpovednosti za svoje činy.

Samuel Mirel