Založ si blog

Prezidentské voľby (ne)môžu zmeniť nič.

 

Máme čo sme chceli?  Tak nám treba….

 

        Zmena politického režimu v 89-tom nebol až tak nečakaný a výnimočný historický prelom, ako sa to deklarovalo a deklaruje pre širokú verejnosť. Mytologizácia udalostí a výroba legiend, ktoré s pribúdajúcim časovým odstupom naberajú na malebnosti a heroizácii, má základ v niečom úplne inom než na objektívom historickom pohľade, či poznaní zákonitostí postupnej a cieľavedomej oligarchizácie akejkoľvek spoločnosti ľudí, kde existujú peniaze a hodnoty vyjadrené a dosiahnuteľné prostredníctvom nich.  

Pre politiku Západu (predovšetkým západných spravodajsko-politických kruhov) bol najvyšší čas zapojiť svojich dlhodobo platených a všemožne podporovaných disidentov, lepšie povedané agentov špionážnych služieb (vedome, či nevedome spolupracujúcich), do procesu, ktorý mal síce v danom okamihu neistý výsledok, ale riziko  bolo malé, pretože  sa prerušila súdržnosti socialistického bloku.

Akcia „Perestrojka“, ktorú veľmi šikovne a rýchlo, pretvorili na revolúciu (nežnú, zamatovú), mala v socialistickom tábore v skutočnosti prebehnúť úplne iným spôsobom, v inej réžii a hlavne trochu neskôr. Podľa dohody medzi Gorbačovom a Reaganom (Reykjavik 1986) až vtedy, keď obe veľmoci budú na to dostatočne pripravené. Predovšetkým Gorbačov mal obavy zo zlého načasovania a možného nekontrolovaného rozšírenia “revolúcie“ do Sovietskeho Zväzu, z čoho mohol vzniknúť následný nekontrolovateľný rozpad ZSSR, čo by zase mohlo znamenať globálnu krízu ústiacu až do svetovej vojny.  Slabosť a naivita Gorbačova (presne v duchu ruskej tradície: čo vyhrajú generáli na bojisku, prehrajú politici za rokovacím stolom) a hlavne to, že ju otvorene prejavil  voči USA a Reaganovi, dúfajúc, že nebude zneužitá pre vážnosť rizika globálnej bezpečnostnej krízy, bola zdrojom akcií, síce nepripravených a živelných zo strany Západu a jeho platených disidentov, ale účinných. Občania socialistického tábora boli v dostatočnej miere  pripravení a ochotní vzdať sa istôt v mene vidiny západného blahobytu. O rizikách, ktoré nás mohli ľahko ohroziť v dôsledku  mentálnej nepripravenosti, ovládnutia štátnej ekonomiky, ktorá bola v celku v dobrej kondícii, alebo násilnej negácie všetkého, aj toho ťažko vydobytého, nemal kto hlásať Ak by aj chcel, bol rýchlo umlčaný. Karty sa veľmi rýchlo rozdali do rúk novej elity a nová hra nebola o zmene režimu v prospech občana, ale v prospech tejto elity. 

       To, čo bolo najviac prekvapivé a nečakané bolo to, že  mocipáni v radoch komunistov (ktorí zo spätného pohľadu boli  iba akési slabé odvary tých skutočných komunistov a často to boli vlastne kolaboranti so Západom), ktorí mali toľko plamenných rečí o sile komunistických ideí a nerozbornosti socialistického zväzku bratských krajín a ktorí si celé roky a generácie  užívali a hoveli v tejto perinke, sa okamžite pokakali a zabudli na to, čomu prisahali vernosť a za čo boli (aspoň podľa rečí) ochotní kedykoľvek položiť životy. Zrejme pri tom viac mysleli na  životy tých druhých, pretože nik z nich nespáchal žiadne harakiri a bez škrupúľ obetovali osudy všetkých tých oklamaných a dlhé roky manipulovaných malých súdružkov a súdružiek.

     Západ sa teda chopil okamžite iniciatívy, vediac, že Sovietsky Zväz nechce a ani nemôže zasiahnuť, pretože by tým mohlo hroziť prenesenie nálad aj na ich územie v silnej revolučnej podobe. Pre Západ to bol nevídaný dar a bolo treba iba otvorene podporiť smelosť a odhodlanie „československého ľudu“, ktorí tak veľmi túžil po slobode, západnom štýle demokracie a života. Plán „B“ prišiel veľmi rýchlo v podobe stretnutí  revolucionárov a barikádnikov so svojimi tútormi na americkom veľvyslanectve, kde bolo okamžite prizvaných niekoľko expertov zo CIA. Dlhodobo pripravovaní a vyškoľovaní ľudia typu Pittner, Čarnogurský, Langoš, Kňažko a celý rad ďalších, ktorí sa postupne vynárali z tmy svojich brlohov a stávali sa hrdinami, šikovne  zmanipulovala predovšetkým vrstvu študentov a mládeže a to aj z radov mladých komunistov, ktorým ponechali ilúziu, že tu v spoločnosti nikto nechce nastolenie nejakého kapitalistického systému a zobrať ľuďom tie výhody, ktoré boli ťažko vybojované práve s kapitalizmom (viď autentické audiovizuálne dokumenty a vyjadrenia na stretnutiach revolucionárov a vtedajšej komunistickej moci v  archívoch STV). O zbúraní socialistického modelu v budúcnosti sa nemalo a nesmelo otvorene hovoriť. Naopak, mala sa šíriť myšlienka o návrate k roku 1968 a k myšlienke socializmu s ľudskou tvárou, slobodnými voľbami, a slobodou slova. Ako odborníka, maskota a modlu si českí i slovenskí revolucionári zvolili Dubčeka. Nemali ho síce až tak v láske, ale pre vec budúcnosti poslúžil vynikajúco. Masy uverili a dúfali, že s Dubčekom sa im podarí presadiť voči neohrabanému a oplzlému českému disentu v podobe Havla, Devátého, Kocába a ostatných. Dubček bol však tiež podvedený a v plánoch zahraničia mal zohrávať iba úlohu  „rožka s pivom“ pri usmernení stáda patričným smerom. Kým to Dubček zistil, už nebolo cesty späť.

Túžba ľudí po zbližovaní so Západom, cestovaní a virtuálnych slobodách mala vyústiť do budovania ľudového štátu so spravodlivým rozdeľovaním vytvorených hodnôt, teda zrušenie akéhosi rovnostárstva na základe straníckej príslušnosti ku KSČ, ale i do spoločnosti, v ktorej bude vládnuť väčšia zodpovednosť za spravovanie vecí verejných. Tieto myšlienky v spoločnosti neboli nové a od polovice 80-tych rokov veľmi vehementne prenikali aj do KSČ (KSS). Zástancami uvoľnenia vplyvu a za zrušenie hegemónie KSČ bolo zhruba 50% komunistov a možno i oveľa viac, pretože debaty v strane a mimo strany mali veľmi vážny opozičný, ba až reformačný charakter. Strana sa stávala pre väčšiu časť komunistov iba akýmsi povinným chrámom pre modlitby, ale v skutočnosti si veľká väčšina budovala úplne iný osobný život. Spätosť so zastaralými riešeniami modernej spoločnosti boli vlastne už prekážkou aj pre samotných komunistov.

No, samozrejme, tí komunisti, ktorí  boli na čele strany a spoločnosti nemali v úmysle opustiť svoje pozície bezodplatne. Aby však vyviazli relatívne s malými škrabancami, museli obetovať ľud, ktorým sa tak radi a až do poslednej chvíle oháňali. Pochopili, že stratou podpory a ochrany zo strany ZSSR sa ich éra nadobro skončila, tým skôr, že v samotnej strane začala prevládať väčšina  priaznivcov gorbačovskej Perestrojky. Zato, že revolúcia prebehla pokojne a bez použitia sily zo strany štátnej moci, je možno ďakovať práve perestrojke a tejto skupine mladých komunistov v štátnych inštitúciách, na školách a v rôznych organizáciách, na pracoviskách a v oveľa menšej miere (než je to zvykom dnes deklarovať) disidentom, ktorí nedisponovali žiadnou reálnou mocou a väčšinou ani schopnosťou sami ovplyvňovať udalosti. Preto do poslednej chvíle mnoho dnešných hrdinov vyčkávalo, či sa situácia náhodou nezvrtne na bratovraždu. Okrem toho, to, čo veľmi dobre chápali, bola hrozba vyplývajúca z ich predčasného odkrytia svojej pozície kolaborantov so Západom, čo by sa mohlo vypomstiť v prípade zvratu.

   Nestalo sa a revolúcia odhalila slabé miesta komunistickej ideológie, respektíve slabé miesta jeho ideológov. Západ slávil úspech a predovšetkým sa mohol vďaka nečakanému daru v podobe nových trhov, oblbnutých, ale relatívne vzdelaných a kultúrnych más,  ale hlavne vďaka kúpeným kolaborantom a zradcom štátu pustiť do obnovy a rozmachu vlastných spoločností, ktoré koncom 80-tych rokov stály pred ekonomickou katastrofou. Paradoxom je, že disciplinovanejší a skromnejší socializmus vlastne zachránil kapitalizmus. A nezachraňoval ho iba v tom čase, ale vlastne ho zachraňuje až do súčasnosti v podobe ekonomických vzťahov, v ktorých uplatňuje princípy ekonomickej kolonizácie bývalých socialistických krajín. Nové elity vtiahli svoj ľud do lotérie s vlastným osudom a odovzdali odobratú moc z rúk KSČ do rúk zahraničných bánk, gigantických priemyselných korporácií a politikom, ktorý taktiež  vyrástli iba vďaka podpore ekonomických oligarchov. Ekonomická kríza, ktorá sa na Západe prehlbovala markantne v 80-tych rokoch a bola dočasne pribrzdená, sa však ohlásila opäť v plnej sile v prvej dekáde 21. storočia a jej koniec je neurčitý. Ale je to v skutočnosti kríza ekonomiky?

(Pozn.: K tejto téme som  vyjadril  svoj názor v článku „Svetová hospodárska kríza?… alebo je to kríza v nás“  ešte 17.02 2012).

 

 Ako mohlo tak ľahko dôjsť ku kolapsu socializmu, ku ktorému sa hlásili dokonca aj samotní disidenti?

 

      Vidina možnosti rýchleho vytvorenia kapitalistickej vrstvy po páde socializmu zakalila postupne oči a mozgy všetkých „čistých“, ktorí sa drali do popredia vykrikujúc, že boli prenasledovaní a ubíjaní ŠTB a komunistami. Dnes už môžeme tvrdiť, že nik v tom nebol  nevinne. Ani samotní  „revolucionári“ novembrových tribún a ulíc, ktorí to možno na začiatku mysleli skutočne dobre, a preto bolo treba hľadať, a čo najskôr nájsť, nejakých viditeľných vinníkov a podhodiť ich masám, aby sa zabavili. Zároveň bolo treba myslieť aj na kšefty, ktoré ich čakali pri rozdeľovaní vojnového lupu, keď to všetko prehrmí.

Realita, nech sa to už niekomu páči alebo nie, je taká, že demokraciu v zmysle jej skutočných princípov  si viac vážia a chápu tí, ktorí prežili väčšiu časť svojho  aktívneho života v minulom politickom systéme. Je jedno, či ho nazveme totalitný, komunistický, či socialistický. Tí, ktorí boli bytostne spätí s prežívaním a každodenným  konfrontovaním sa s realitou  veľmi dobre chápu, v čom a do akej mieri boli oklamaní. Bohužiaľ, dnes je mnoho tých, ktorí  jednak nechcú a jednak ani nemôžu hovoriť o tom, že  v predchádzajúcom režime boli v oveľa vyššom pomere ľudia čestní, spravodliví, pracovití, túžiaci po pokroku, túžiaci po miery,  voči  ľuďom  nečestným, karieristickým a zneužívajúcim príležitosť na svoje obohatenie. Tak, ako sa to javí dnes je tento pomer obrátený v neprospech prvej skupiny.

     To, čo sa dá potvrdiť bez diskusie je politické víťazstvo jedných nad druhými a formálne vystriedanie hesiel a ľudí na politických postoch. Dnes, po uplynutí   takmer štvrťstoročia  od politickej zmeny, je veľmi ťažké určiť a rozoznať, kto sú vlastne víťazi a kto porazení. Morálnych víťazov pohltil trh a je iba ťažké ich rozpoznať a uznať. Jednak preto, že nik nezotrval na samotných hodnotách morálky a čestnosti. A jednak preto, že kto tak chcel urobiť, zomleli ho požiadavky globalizácie a trhu. Ak by sme chceli byť skutočne čestní, museli by sme pripustiť že nová doba nastolila mentálnu i charakterovú deformáciu občanov  na takú úroveň, že človek človeku je vlkom. Veď, nebol azda čestnejší v minulom režime ten, čo neporušil zákony a nezneužil svoje postavenie na protizákonné a nemorálne získanie prospechu? Všetci dobre vieme, že dnes v oveľa väčšej miere dochádza ku zneužívaniu politickej moci, funkcií v štátnych orgánoch, či spravodajských službách a v oveľa väčšej miere a s vážnejšími dôsledkami dochádza aj ku zneužívaniu informácií k vlastnému prospechu. Dnes sa manipuluje politika i verejná mienka médiami  a politikmi oveľa sofistikovanejšími spôsobmi než pred rokom 1989.

     Môžeme sa teda pýtať, či súčasná demokracia, ktorú má jednoznačne v rukách určitá, otvorene to vyslovme, kapitalisticky orientovaná vrstva malej časti spoločnosti, je hodnotovo prospešnejšia pre celú spoločnosť, než demokracia budovaná socialistickým spôsobom?… Je jednoznačne  lepšia demokracia kapitalistická než demokracia socialistická iba preto, že to takto chápe súčasná garnitúra majiteľov moci, alebo je to objektívna realita vývoja ľudskej spoločnosti? Jednoznačná  a objektívna odpoveď nemôže vzniknúť tým, že na túto otázku budú odpovedať tí, ktorí majú z politického systému obrovské výhody. Odpoveď treba hľadať u tej väčšiny, ktorej tento systém  zrejme viac vzal a rady tých sa neúmerne rozrástli. Nie preto, že je demokracia zlým modelom pre spoločnosť, ale preto, že demokracia v rukách kapitalistov ani nepočíta s väčšou časťou spoločnosti ba priam spoločnosť, ako model súžitia občanov na princípoch spravodlivosti a humánnosti zámerne poškodzuje a zraňuje.

 

     Napriek tomu, že na Slovensku všetci politici vehementne deklarujú, že žijeme dnes v demokratickej spoločnosti, ktorá spočíva na  princípoch zákonnosti a dodržiavaní ľudských práv a že každý z nich akceptuje tieto princípy ako len najlepšie vie, denno-denne sa presviedčame, že samotný proces, v ktorom sa táto demokracia rodila a zapúšťala svoje  korene, nie je až tak bezbolestnou a morálne čistou cestou pre našu spoločnosť. A už vonkoncom nie sú jedinou záštitou jej princípov samotní politici, ktorí akosi zabudli, že ich úlohou je budovanie spravodlivej občianskej spoločnosti a načúvanie hlasu ľudu a nie ich rozdeľovanie, kategorizácia alebo utláčanie.

Demokracia made-in Slova-Kia, Peugeot, Volkswagen a iné…, priniesla so sebou svoje veľké obete v podobe veľkých sociálnych rozdielov, pretekov každého s každým o výhodnejší status v spoločnosti a vznikajú aj značné rozdielnosti v chápaní samotných princípov demokracie. Skúsme sa teda pozrieť na príčiny, ktoré by mohli osvetliť a odhaliť jednak samotné nedostatky demokracie, ako i, a to  predovšetkým, rozdiely, ktoré vznikli medzi deklarovanou (obhajovanou) demokraciou a reálnou politikou, ktorá má tendenciu, v záujme uchovania svojej moci, deformovať samotné princípy demokracie a vytvárať prostredie pseudodemokracie (poliarchie), teda takej demokracie, ktorá síce na papieri existuje ako blaho celej spoločnosti, ale v reálnom živote má veľmi vážne odchýlky.

     Predovšetkým, uplatňovanie princípov demokracie politickou mocou na Slovensku má zatiaľ, a to aj napriek úpornej snahe všetkých politických strán presvedčiť verejnosť o opaku, dve diametrálne odlišné roviny. Dalo by sa to charakterizovať  tak, že zápas politických strán o politickú moc vyústil do dvoch odlišných podôb, tvárí politiky. Kým na jednej strane, pred voľbami prevládajú výrazné prvky sociálnej spolupatričnosti politikov s občanmi a deklarovanie dôležitosti ich participácie na riadení spoločnosti, po voľbách dochádza k výraznému odklonu od týchto predvolebných sľubov. Namieste je otázka, v čom  tkvie  odlišnosť politiky pred a po voľbách a kde sa stráca sociálna dimenzia, ktorá je zväčša založená na hlásaní odstránenia nespravodlivého prerozdeľovanie spoločne vytvorených hodnôt predchádzajúcou mocou. Hlavným motívom a príčinou sa ukazuje nedostatočná schopnosť, respektíve neschopnosť, uskutočniť reformné kroky koncepčnými opatreniami, t.j. apoliticky, odborníkmi a prostredníctvom vytvorenia takých noriem a  takých kontrolných mechanizmov, ktoré by zabezpečovali dodržiavanie týchto noriem celoplošne a bez výnimky. Ideálom by bola zrejme akási forma osvieteneckej vlády  v prospech všetkých, výhradne a predovšetkým v záujme krajiny a občanov.

      Vo všeobecnosti, stratifikácia a usporiadanie spoločnosti na Slovensku od roku 1990 až do súčasnosti zaznamenali zvýraznenie sociálnej nerovnosti, ktoré nastalo nekoncepčným zavedením podmienok voľného a slobodného trhu, bezhlavou (a možno úmyselne) privatizáciou, opakujúcimi sa, a doteraz trvajúcimi, politickými čistkami, urýchľovaním a často aj zámerným obchádzaním vývojových stupňov občianskej spoločnosti, čoho dôsledkom vznikli „nové“ spoločenské vrstvy,  s ktorými sa čím ďalej, tým viac zviditeľňuje aj otázka spravodlivosti, či nespravodlivosti sociálnych nerovností.

     Zámerná nekoncepčnosť pri zmene politického systému zo socialistickej demokracie na demokratický kapitalizmus spočívala v snahe o rýchle vytvorenie akejsi kapitálovej vrstvi, ekonomickej základne pre budúce politické strany, ktorej dôsledkom je aj do súčasnosti prekvitajúca forma politického systému na Slovensku ako partokracie. Partokracia je trpkým plodom strachu politikov zo skutočnej  občianskej spoločnosti, kde by sa vládlo transparentne a nie klientelisticky.

Modelu uspokojovania svojich „klientov“ sa držia rovnako politické strany hlásiace sa k pravici, ľavici, liberálom, či kresťanstvu a doteraz ani jedna z týchto ideológií sa nedokázala odpútať od dogmy, že moc predstavuje predovšetkým schopnosť vládnuť a ovládať, napriek tomu, že cestu k tejto moci dláždia slovami o úctivej a oddanej službe pre démos – ľud. Táto odchýlka, ktorá je zreteľne badateľná a ohraničená politickými postojmi a krokmi pred a po získaní moci, a to nezávisle od pozície, do ktorej sa tá ktorá politická strana stavia slovne, je smrtonosnou deformáciou demokracie, z ktorej sa stáva iba zásterka na zakrytie skutočných záujmov malej časti spoločnosti, či úzkej skupiny („vždy menšina vládne väčšine“ – J.J.R).

     Človek vo svojej podstate nie je ani ľavicový ani pravicový, ale má potreby a záujmy, ktoré chce uspokojiť, a preto volí v závislosti od svojich možností a schopností  aj svoj postoj a cestu vedúcu k zabezpečeniu týchto potrieb. Je nutné brať na zreteľ, že nie každý člen spoločnosti má schopnosti a silu rozpoznať tie faktory, ktoré mu umožňujú presadiť svoje záujmy v spoločnosti do takej miery, aby to bolo spravodlivé aj z pohľadu spoločnosti aj z pohľadu jedinca. Táto schopnosť nemusí byť daná dokonca ani úrovňou vzdelania jedinca.  Ako príklad možno uviesť to, že v spoločnosti sa môže presadiť aj jedinec bez vzdelania a naopak, ani vedecká úroveň ešte sama o sebe nezabezpečí sociálny status žiadnemu jedincovi. Tým vznikajú sociálne nerovnosti v spoločnosti, ktoré sú založené na schopnosti zabezpečovať svoje potreby, t.j. na schopnosti zabezpečovania kapitálu. To je hlavnou príčinou preceňovania vážnosti a dominancie materiálneho bohatstva pred intelektuálnym bohatstvom. Materiálne bohatstvo vedie k získaniu statusu v spoločnosti takou skupinou – elitou, ktorá vôbec nemusí byť, a súčasný stav potvrdzuje, že ani nie je, tou správnou elitou oplývajúcou intelektuálnou úrovňou a hodnotovým rebríčkom, ktorý by mohol byť akceptovaný v rámci modelu spravodlivého a zaslúženého prístupu k rozhodujúcim článkom spoločnosti, čiže k moci.

    Pre skutočnú demokraciu je nevyhnutné, aby nasledujúca, a každá ďalšia vláda, vyvíjala maximálne  úsilie v tom, aby vytvorila také mechanizmy v spoločnosti, ktoré by viedli k odstráneniu pocitu nespravodlivého rozdeľovania spoločne vytvorených hodnôt a zároveň aj mechanizmy, ktoré by odstránili agresívnu schopnosť kapitálu bezdôvodne zohrávať vedúcu pozíciu aj v oblastiach, kde má vyhrávať intelekt. Je to určite neľahká a v kapitalizme takmer nemožná úloha. Riešenie sociálnych nerovností a obhajoba mechanizmov, ktoré by približovali rovnosť medzi členmi spoločnosti, alebo by zavádzali princípy spravodlivosti, je totiž diametrálne odlišné u pravicového a ľavicového spektra. Videnie sveta „ľavicovými okuliarmi“ je charakteristickejšie pre tú vrstvu obyvateľstva, ktorá pociťuje nespravodlivú sociálnu pozíciu, nespravodlivosť princípov vládnutia v štáte a nedostatočnú perspektívu v náprave a možnostiach vlastnými silami zmeniť túto sociálnu pozíciu. Konflikt medzi bohatstvom a chudobou teda nastáva vtedy, ak vláda nedbá o aspekt spravodlivosti a nepredloží perspektívu vyriešenia tohto problému. Prioritou súčasnej politickej moci pri riešení sociálnych otázok by preto nemalo byť v prvom rade zamedzenie bohatým bohatnúť, ale zabezpečiť spravodlivosť takéhoto procesu. Sociálnosť v takomto ponímaní teda nie je obhajoba akejsi absolútnej rovnosti, ale v rozpoznávaní hranice medzi spravodlivou nerovnosťou a nerovnosťou vzniknutou uplatnením moci (napr. uznávame, že lepší a výkonnejší si zaslúži viac, lepšie postavenie, väčšie slovo v spoločnosti a pod., na druhej strane protekcionárstvo, elitárstvo, úplatkárstvo a pod. pociťujeme ako zlo). Takáto forma „ľavicovosti“ môže byť vlastná dokonca aj pre pravicové spektrum, ktoré bude chápať demokraciu, ako spravodlivé vládnutie v prospech väčšiny.  Tu však znovu prichádzame k problému hierarchie hodnôt a tvorbe takých vízií o demokracii, ktoré budú  schopné nielen osloviť, ale predovšetkým  zabezpečiť perspektívu spravodlivého a zdravého smerovania demokratickej spoločnosti. Ak sa politikom toto nepodarí, hrozí pravdepodobne to, že na Slovensku sa môžu rozširovať rady dvoch skupín občanov s postupným a úplne odlišným videním a vnímaním demokracie. Jedna skupina „chudobných“ s pocitom nespravodlivosti a ohrozenosti svojich životných túžob a nárokov  a  druhá skupina bohatých, s pocitom nespravodlivosti a ohrozenosti svojho kapitálu. Takáto spoločnosť je nezdravá a ako taká môže splodiť iba nezdravú demokraciu, ktorá prinesie nekontrolovateľné procesy s možným vyústením do radikálnych prejavov až revolučných vystúpení más. Taká demokracia skôr, či neskôr bude musieť podstúpiť liečbu a lekárom sa môže stať opäť iba démos s novými nádejami na spravodlivosť.

Po viac než 24.-  rokoch od nežnej revolúcie je už čas zrelý k tomu, a to nielen na Slovensku, aby  sa o politike prestalo rozmýšľať výhradne z pozície získania moci, ale predovšetkým aj z pozície zabezpečenia spravodlivej stratifikácie a  spravodlivej deľby  hodnôt a výhod, teda  v duchu deklarovaných ideálov a princípov demokracie.

Samuel Mirel

Ovládajú cirkev ilumináti? Ako si vysvetlovať rozhovor Hríba s Bezákom

09.12.2013

Nemáš niekedy ten pocit, že ľudia na tejto planéte žijú akýsi čudný život, ktorý akoby už dávno bol niekde niekým napísaný, či určený? Nie, nemyslím tým na akési mystické záležitosti viac »

Občiansky prezident verzus partokracia na Slovensku

27.11.2013

Kto by nesúhlasil s tézou, že: „všetci občania sa majú chovať slušne, kultúrne a dodržiavať platné zákony“?... Asi by sa nenašiel ani jeden politik, funkcionár, alebo akýkoľvek normálny viac »

Demokracia vznikla od slova démos (ľud) a nie kratos (moc) /Analýza/

23.02.2012

Časť I. Je v súčasnosti potrebné uskutočniť zmeny vo volebnom systéme ? Zabezpečuje súčasný model volieb v skutočnosti demokraciu pre všetkých, alebo iba pre elity? Politický systém, viac »

Recep Tayyip Erdogan,

Prepustili spisovateľa, ktorého vydanie žiada Turecko

20.08.2017 18:32

Sudca mu ale prikázal zostať v Madride, až kým sa Španielsko nerozhodne, ako zareaguje na tureckú žiadosť.

neonacisti, berlín

Polícia pozatýkala na sobotňajších demonštráciách 39 ľudí

20.08.2017 16:54

Spomedzi účastníkov pochodu neonacistov zatkli policajti 35 osôb, zvyšní štyria patrili k antifašistom.

RUSSIA-ISRAEL/

Netanjahu pocestuje za Putinom, stretnú sa v Soči

20.08.2017 16:21

Stretnutie izraelského premiéra a ruského prezidenta sa uskutoční v stredu v ruskom prímorskom letovisku Soči.

Barcelona, útok

Po útoku v Barcelone našli už tri dodávky, po hlavnom podozrivom stále pátrajú

20.08.2017 15:31

Younes Abouyaaquoub si na svoju kreditnú kartu požičal až tri dodávky, z ktorých jednu použil na barcelonskom bulvári Las Ramblas, kde s ňou zrážal ľudí.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 8
Celková čítanosť: 16136x
Priemerná čítanosť článkov: 2017x

Autor blogu

Kategórie