s. Mirel

     Kto by nesúhlasil s tézou, že: „všetci občania sa majú chovať slušne, kultúrne a dodržiavať platné zákony“?… Asi by sa nenašiel ani jeden politik, funkcionár, alebo akýkoľvek normálny človek-občan tohto štátu. V praxi, teda v bežnom živote občana, však platí iná téza a to taká, že zákony síce sú platné celoplošne a pre všetkých rovnako, ale ich porušovanie nie je akosi, „z nejakých príčin“, rovnako kvalifikované a trestané.

P R E Č O  ? ? ?

Tak ako je jednoduchá táto otázka, je jednoduchá aj odpoveď na ňu. No, samozrejme, iba vtedy, ak na ňu skutočne chceme otvorene odpovedať. Zvyčajne sa však odpoveď preženie cez labyrinty intelektuálne prázdnych kľučiek a spleť nekonečných zákonov a zdôvodnení, prečo to nie je také jednoduché.

P R E Č O  ? ? ?

No preto, že politikom a funkcionárom, ktorých si politici dosadia na teplé miestečka, dosť vysoko a ďaleko od občianskej reality, sa nie veľmi chce otvorene púšťať do problému, ktorý je od ich sveta dostatočne izolovaný „bezpečnou hradbou“  zvanou bezmocnosť obyčajného občana. Zvlášť to vidieť pri prehláseniach typu: „občania málo využívajú svoje demokratické práva na ochranu a obhajobu“. Pri takýchto výrokoch si určite pomyslíme na (ne)dosažiteľnosť práva na Slovensku, kedy občianskoprávne spory trvajú 10 i viac rokov. Samotný poctivý občan, ktorý síce chce dodržiavať zákony, ale v akejsi pudovej sebazáchove cíti, že sa nemôže  spoliehať na to, že ak on zákony dodrží, bude ochránený pred tými, ktorí nielenže zákony prekračujú, ale oni ich vedome ani nechcú dodržiavať. Veľmi zjavne úmyselne a ešte k tomu škodoradostne. Takýmto spoluobčanom hovoríme síce, že sú neprispôsobiví, ale zdá sa, že sú to práve oni, ktorí sa vedia veľmi rýchlo prispôsobiť benevolencii, nechuti a neschopnosti politikov zabezpečiť rovnosť v právach a povinnostiach občanov. Počet týchto spoluobčanov rastie geometrickým radom. Nie mentálne, ale hlavne populačne, pretože ich sexuálny apetít nie je zaťažovaný stresom z  dodržiavania zákonov a tešia sa z pocitu slobody a víťazstva nad poctivou (zatiaľ) väčšinou, ktorá tíško dúfa, že nasledujúce voľby na tom azda niečo zmenia.

     Vráťme sa však späť k úvodnej téze, ktorú vám určite odrecituje každý politik každej politickej strany na Slovensku, ktorý sa chce uchádzať o hlas voliča sľubujúc, že on je ten, ktorý sa chce všemožne starať o blaho občana a  ktorý to aj dokáže. Tak to totiž občan počuje pred každými parlamentnými voľbami. Vidina moci, materiálnych výhod pre seba a celé ďalšie generácie rodinných členov a priateľov, vytvorili v našej spoločnosti  dva vedľa seba existujúce štáty. Jeden virtuálny, ktorý funguje na papieri, na ktorom sú napísané tie najlepšie a najkrajšie veci o demokracii, ľudskosti a ľudských právach, o slobode, svojbytnosti a suverenite, ekonomickom raste atď. O tom, ako bolo porazené zlo v roku 1989 tými dobrými. Mimochodom, to zlo, ktoré zaručovalo právo na prácu a dôstojný život obyčajnému občanovi v takom rozsahu, že súčasná generácia ne-pamätníkov a pamätníkov (z rôznych ústavov pomätencov národa) o tom bude snívať ešte veľmi dlho. A druhý štát s každodennou realitou, v ktorom prebieha zápas občana o dôstojnú existenciu s nadnárodnými spoločnosťami, zákonmi a smernicami, zabarikádovanými úradmi a úradníkmi, s bankami a už aj, priznajme si to, neľútostný zápas jednoduchého občana proti druhému jednoduchému občanovi.

Politik sediaci vo funkcii je dnes, vďaka svojej strane, viac než hociktoré intelektuálne eso, učupené kdesi v podpalubí spoločnosti, kde žobroní o dotáciu.  Strana sa dnes stala viac než štátom. To strana rozhoduje komu dá a komu vezme. Strana určí, čo je potrebné, dobré a koľko zvýši pre ten zvyšok. Keby bola strana aspoň iba (aj?) štátom, ako to bolo pred rokom 1989, tak by aj občan pociťoval akú takú istotu, že je súčasťou tohto štátu, so všetkým dobrým i zlým a aj jemu by sa ušlo aspoň na ten dôstojný život. Dnes však pocit, že štátu záleží na všetkých občanoch rovnako sa akosi vytratil a u väčšiny  občanov narastá pocit  a túžba po  „spasení“ z jeho prehlbujúceho sa marazmu a obáv z budúcnosti.

24 rokov po zmene politického systému, by sa už hádam dalo čo-to k tomu povedať, porovnať úmysel s dosiahnutými výsledkami. Povedať otvorene, či  zmena bola robená v prospech všetkých, alebo aspoň v prospech serióznych a poctivých. Dalo by sa už hádam aj otvorene povedať, že „nežná revolúcia“ sa veľmi šikovnými manévrami stala kapitalistickou pretvárkou o demokracii, teda zabudnime  na  „vládu ľudu s ľuďmi a pre ľudí“, ako to hlásal klasik.

„Nič nie je zadarmo, ani sloboda“, zvolávajú ešte stále naivní barikádnici, ktorých revolúcia vyniesla na výslnie spoločnosti, ale už aj tí visia na tenkej šnúrke zvanej  lojalita k novej moci(až perverzná), prehodení cez balkón kapitalistickej pevnosti zvanej „Money“.

Presadiť, aby sa zákony týkali rovnako všetkých, aby práva a povinnosti sa vyžadovali bez pardonu od každého člena spoločnosti neznamená,  že sa  má a bude používať politika násilia, útokov voči menšinám, alebo akékoľvek protiľudské konanie voči neprispôsobivým občanom.  Tak sa to totiž snažia veľmi často deklarovať menšie či väčšie nadácie a rôzne ľudskoprávne  organizácie okamžite, keď sa má konať  v mene zákona. Títo príživníci parazitujúci na odbornom analfabetizme a nechuti politikov riešiť veci v prospech poctivých občanov, nie sú na vine. Oni sú taktiež iba tí prispôsobiví a čím viac marazmu a odpadu plodí predmet ich záujmu, tým viac môžu kričať o biednej situácii a porušovaní ľudských práv. Počuli ste ich už niekto niekedy hovoriť rovnako plamenne o ľudských povinnostiach? O tom, že ak chceš byť považovaný za ľudského tvora a mať práva, musíš sa tak aj správať?

     Garantom právneho štátu v demokracii, aká sa deklaruje aj slovenskými politikmi, musí byť samotný štát so svojimi orgánmi a inštitúciami a nie akési záujmové organizácie. Jednotlivé orgány štátu sa musia chopiť iniciatívy okamžite,  akonáhle postrehnú, že zákon je porušovaný, zneužívaný, alebo obchádzaný  a občan tým trpí. Vrcholom benevolencie štátu voči svojim občanom je, keď na porušovanie zákona upozornia samotní občania a štát, čiže zodpovední úradníci štátu, nielenže nezasiahnu, ale sa snažia svojim konaním zakryť problém alebo i skomplikovať život samotnému poctivému občanovi (prieťahy súdov, nekonečné prešetrovanie a hľadanie páchateľov atď.).  Ak sa totiž iniciatívy nechopí štát, vždy sa otvorí priestor pre ľudí a skupiny, ktoré veľmi radi svoje riešenia implementujú do povedomia zneistených a znechutených občanov prostredníctvom radikálnych, extrémistických či xenofóbnych politík, šikovne zamaskovaných do jednoduchých a ľahko pochopiteľných riešení. Príkladov v histórii, kedy sa problémov, ktoré trápia občanov a ktoré štát nemal záujem alebo nebol schopný riešiť, chopili radikálny extrémisti, je dosť. Koniec-koncov, nemusíme siahať ani do histórie, stačí si všímať nárast preferencií krajnej pravice, či lavice, vo Francúzsku, Taliansku, Nemecku, či v Grécku, Maďarsku, Bulharsku a nevyzujeme sa z toho  ani my na Slovensku. Predzvesť vývoja v blízkej budúcnosti v podobe rastu popularity osôb typu Mgr. Kotlebu, nie je vecou náhody ani recesie.  Rovnica spokojnosti občana je vcelku veľmi jednoduchá:  „kto vyrieši moje problémy, toho budem velebiť (voliť)“. Teda mená nie sú také dôležité, ako zrozumiteľnosť a jednoduchosť.

Je zaujímavé a súčasne hrôzostrašné pre skutočnú intelektuálnu elitu (nie tú samozvanú, takzvanú a plagiátorskú) sledovať  a vnímať predstieranú bezmocnosť súčasnej politickej elity, striedajúcej sa už pridlho pri kormidle moci. Ich rýchli  prerod z predvolebných „svätcov“  na politikov s morálnym a etickým úpadkom, bažiacich za každú cenu po moci a gloriole a zároveň po ich ubúdajúcej chuti slúžiť v prospech všetkých občanov. Ich heslom je slúžiť úzkemu straníckemu záujmu,  ale hlavne sebe samému. Malí Leninovia a Stalinovia sa rozmnožili vo všetkých stranách bez rozdielu na tom, čo hovoria. Tento proces je latentný a mimovoľný, v ktorom si už ani samotní politici neuvedomujú hrôzu a priehľadnosť ich osobných integrít, meniacich sa takmer v okamihu z liberálov na fundamentalistov, z kresťanov na liberálov, z komunistov na hocakých a podobne. V jednej línii s týmito premenami prebieha aj premena občana, v ktorého vedomí sa postupne otvárajú dvere pre extrémne riešenia. Občan je postupne a nasilu tlačený do procesu mobilizácie voči súčasnej straníckej politike, navonok uhladenej, ale v skutočnosti bezzubej a neodbornej politickej elity a je náchylný prijať za svoje aj drsnejšiu podobu politiky, pretože  aj on je vystavovaný čoraz drsnejšej realite v boji o svoju dôstojnosť a holú existenciu. Poctivý občan má pocit, že je zahnaný do kúta, podvedený a zneuctený tým, že sa dennodenne musí pokorne snažiť o dosiahnutie a udržanie práce ocenenej aspoň na úrovni minimálnej mzdy, pretože ho rovnako poctivý rodičia naučili takto žiť a pristupovať k životu a spoločnosti. Sú tu však aj masy nezamestnaných, ktorí sa voči spoločnosti neprevinili ničím a ich jedinou ambíciou bolo a je slušne žiť a uživiť svoje rodiny. Občania, ktorí dnes už nemôžu mať ambíciu plánovať si svoj život a budúcnosť svojich detí, pretože už svoj život nemajú vo svojich rukách.

Je chybou politikov tváriť sa, že takéto niečo u nás neexistuje a že každý slušný a poctivý občan má oporu v štáte a jeho orgánoch.

Podľa jasných signálov politika Bruselu (Nemecka a Francúzska?) a tým pádom aj politika jeho ekonomicko- politických satelitov (hovoríme predsa na rovinu) v podobe vlád pričlenených krajín, nie je už v dnešnej situácii schopná splodiť  bezbolestné riešenie pre budúcnosť Európy. Ak sa predsa len odhodlá k riešeniu, bude to nutne znamenať nárast nespokojnosti občanov všetkých krajín  EÚ. Tých ekonomicky slabších preto, že sa budú musieť vzdať  ešte väčšej časti svojej suverenity, no a tých bohatších preto, že situácia v EÚ sa nebude dať riešiť bez toho, aby sa, mierne povedané, nesiahlo na neúmerne veľký rozdiel v životných úrovniach v spoločenstve EÚ. V tejto súvislosti mi napadá jedno pekné prirovnanie z čias feudalizmu, kedy zhíčkaný mladý pán dal poriadnu „po papuli“  chudobnému mládencovi, ale ten bol ešte navyše potrestaný za to, že mladého pána pri tom ukrutne zabolela ruka. Podobne je to aj s nami. Máme nariadené šetriť a platiť dlhy iných, škrtíme svoj rozvoj a investície, aby Nemecko a jeho ekonomika mohli udržať  životnú úroveň svojich občanov, ale nakoniec zrejme aj tak dostaneme po papuli za to, že máme v bankách akosi veľa ušetrených peňazí…

Jedného času som prirovnal EÚ k Rímskej Ríši, ktorá začiatok svojho rozpadu zaznamenala v čase, kedy svoje hranice mala už tak ďaleko od Ríma, že Rím bol  vzdialený kultúre a realite prebiehajúcej na jej hraniciach a uveril vo vlastnú  vykonštruovanú silu, neomylnosť a právo na násilné zavádzanie jediného chápania sveta. Pravdou je, že rozpadnúť sa môže iba niečo, čo je zložené z viacerých častí a tým skôr, ak tie časti sú rôznorodé a nekonzistentné. A že sa to skôr či neskôr rozpadne je isté. Spôsob ako k tomu príde, však musíme hľadať v samotnej ľudskej podstate a jeho chtíčoch. Asi nás teda nečaká nič ľahké a pekné.

Občan čaká na lepšie časy vždy a je pripravený „zobudiť sa“ v okamihu, kedy sa na politickej scéne objaví politik – štátnik, aspoň takého typu, akým bol Vladimír Mečiar, nech už teda bol aký bol. Politik, ktorému väčšina uverí,  že to s tou službou pre štát a pre všetkých myslí naozaj vážne.  Musí byť z neho cítiť tak trocha zo všetkého. Predovšetkým však u neho nesmie dôjsť k okamžitému prerodu po voľbách, ako sa to pravidelne deje u nás. Taký politik sa nevzdá svojej myšlienky a neuzatvorí koalíciu s niekým iba preto, aby vládol, keďže jemu nejde predovšetkým o vládnutie, ale o štát a občanov. Ak sa v blízkej budúcnosti takýto neobjaví, no tak zrejme bude postačovať aj antipolitik typu Kotleba.

Kam tým mierim? No, situácia na Slovensku nie je ružová ani ekonomicky, ani politicky, ani mentálne a ani perspektívou. Politické strany sa v jednom kole točia okolo sebaukájajúceho rituálu získania moci pod akýmikoľvek sľubmi, ktoré v momente jeho získania už nehrajú prioritu. Ich snahou je obsadenie maximálneho počtu kresiel v parlamente a tým aj vo vláde, v úradoch, postupne všade v celej spoločnosti. Snaha o totalitu nie je mŕtva, ale naopak, politici prepojení na ekonomických žralokov a oligarchov používajú pod kepienkom demokracie sofistikovanejšie metódy maskovania vykorisťovania a mentálneho deformovania občanov. Občan je však vnímavý aj keď zdanlivo patrí do spiacej väčšiny. To, čo ho môže veľmi rýchlo prebudiť je nielen sľubovaný lepší zajtrajšok, na to si už zvykol za posledných takmer 25 rokov, ale hlavne viditeľnosť, zrozumiteľnosť a konkrétne kroky na obhajobu jeho záujmov. To, čo môže nasledovať po jeho prebudení záleží od toho, či sa takejto iniciatívy chopí politik- štátnik, alebo demagóg. Prikláňam sa k variantu B. Už aj preto, že rozpoznať jedného od druhého je pre väčšinu nesplniteľná úloha, ale hlavne preto, že bezvedomá politická elita neprestane hrať svoju hru a z cesty odstráni každého slušne vyzerajúceho politika, ktorý by sa nepostavil do ich šíkov a ohrozoval by ich samotných.  Kotlebovské typy majú preto väčšiu šancu, tých sa fajnoví politici štítia, pretože by museli hrať otvorenú hru a zrejme by sa odhalila ich nemohúcnosť.  Za príklad môžem uviesť Maďarsko, kde si taktiež spočiatku politická elita nevedela ani predstaviť, že by sa politicky presadil zakladateľ  Maďarskej Gardy a predseda strany JOBBIK -Vona Gábor a nielenže sa presadil a dostal do parlamentu svoju politickú stranu, dostal ju aj do Europarlamentu.

To, čo by mohlo po takomto vývoji nasledovať by nebol žiadny naivný komunizmus,  socializmus, či nežná revolúcia, ale radikálny extrémizmus, ktorý by mal okamžité návody na rýchly výsledok a na vyčistenie spoločnosti od nánosov kapitalistickej demokracie. Ak si myslíte, že takýto scenár je nereálny, pretože patríme do spoločenstva demokratických štátov EÚ, tak vám dávam do pozornosti  „bubliny“, ktoré sa do tohto spoločenstva dostali vďaka virtuálnej ekonomiky nielen USA, nebuďme „naivní“. Také isté bubliny sú implantované aj do politiky. Klameme seba samých ak si myslíme, že všetko je v najlepšom poriadku a poznáme východiská. EÚ v dnešnej podobe je odsúdená na zánik a na návrat k národným štátom, pretože globalizácia má svoje dimenzie v ekonomickej oblasti, ale v politickej narazí vždy na tvrdý odpor vtedy, keď to nebude vyhovovať veľkým hráčom. Viete si predstaviť náš národný štát po rozpade EÚ a spôsob, ako by riešil prostredníctvom demokratických princípov svoju suverenitu v stave, aký je dnes?  Slovensko už dnes nepatrí v doslovnom význame Slovákom.

Akú má teda občan šancu dosiahnuť väčšiu kontrolu nad mocou, ktorú deleguje (prenesie) vo voľbách na samozvaných politikov a šancu na skutočnú politickú pozíciu v demokratickej spoločnosti? O čo by sa mal snažiť v čase, kedy skutočné riešenia jeho problémov sa dostávajú na okraj záujmov politických strán, ktoré sa ruvú medzi sebou o peniaze, ktoré ako výpalníci  vyberajú od občanov?  Začnime tam, kde nám politici musia vyhovieť  (zatiaľ) a rešpektovať  názor. Začnime tam, že sa zúčastníme volieb o prezidenta  a  zvolíme občianskeho kandidáta, ktorý je ochotný verejne uzatvoriť „zmluvu“ s občanom a verejne sa zaviazať, že pre neho sú štát, záujmy občanov a rovnosť pred zákonom  skutočne svätými princípmi.  Taký prezident by si zaslúžil  silnejšie kompetencie, aby mohol zvládnuť  vyrovnaný zápas s politickými stranami. Uvedomme si, že prezident je jedinou skutočnou politickou osobou a mocou, ktorú si volí občan priamo sám a ktorý by mohol predstavovať  významnú protiváhu voči zapelešenej partokracii, pretože všetci ostatní politici slúžia v prvom rade svojim stranám, nech už vstupujú do politiky s akýmikoľvek ľúbivými heslami. Nevoľme teda politického kandidáta a dajme politickým stranám najavo, že moc nezdedili od Pána Boha. Žiadajme od občianskeho prezidenta,  aby sa zasadil o politické zmeny v prospech demokracie a otvoril tému na vytvorenie tribúny občanov zloženého zo zástupcov skutočných odborníkov, ktorých si občan váži a pozná zo svojho priameho okolia, regiónu. Žiadajme zmenu súčasného stranícko-politického systému na systém  polo prezidentský.  Veď Parlament so svojimi poslancami sa už dávno stal iba fiktívnou demokraciou končiacou okamžikom rozdelenia moci. Poslanci sa stali iba pajácmi, ktorí poslúchajú stranícke nariadenia úzkej skupiny straníckej oligarchie, preto by sa mal Parlament pretvoriť a zmeniť. Východiskom pre zachovanie skutočných princípov demokracie by bol napríklad dvojkomorový parlament  pozostávajúci zo snemovne reprezentantov politických strán a tribúny občanov.  Prezident by napríklad mohol predkladať návrhy zákonov v oboch komorách a aj hlasovať za ne. Nová Vláda by musela získať vyslovenie dôvery v oboch komorách. Zákony by museli prejsť v oboch komorách. Počet volebných obvodov by sa stanovil podľa počtu samosprávnych celkov alebo až okresov. Počet poslancov v oboch komorách by sa mohol stanoviť  v závislosti od počtu voličov v jednotlivých volebných obvodoch. Voľby do oboch komôr  by sa nekonali v rovnakom termíne,  ale s odstupom dvoch rokov, aby čo najviac reflektovali  zmeny v spoločnosti. Voliči by svoje právo voliť mali prejaviť tým, že by si pred voľbami vyzdvihovali svoje voličské preukazy aj  konkrétnym  počtom kreditov. Hlas každého voliča by mal rozdielnu váhu podľa kreditov, ktoré by si mal každý občan počas svojho života možnosť  sám ovplyvňovať  tým, že viac či menej aktívne sa snaží o participáciu na spoločenskom a politickom živote, zvyšuje svoje vzdelanie, pracuje, vykonáva spoločenské funkcie a pod. Ak niekto nevolí nedáva hlas nikomu, nerozhoduje a prenecháva túto možnosť iným a ich vôľu potom aj musí rešpektovať.

V tejto chvíli, pre tých, ktorí cítia, že takto to ďalej ísť nemôže a musíme niečo na tom zmeniť, stačí si uvedomiť, že každými voľbami nastáva šanca pre občana prejaviť svoj postoj. Voľby prezidenta môžu byť úspešným začiatkom zmeny. Zvoľme si občianskeho kandidáta, ktorý má svoj program zmeny a nie ďalšieho straníka.

K tomu vám i sebe prajem šťastnú voľbu

Sam Mirel