Nemáš niekedy ten pocit, že ľudia na tejto planéte žijú akýsi čudný život, ktorý akoby už dávno bol niekde niekým napísaný, či určený?
Nie, nemyslím tým na akési mystické záležitosti pochybného osudu. Myslím na toho spisovateľa, ktorý vymyslel bohov, aby tým zmiatol ľudí a zakryl toho boha vlastného, ktorým je nekončiaca túžba po moci nad tebou.
Ty sa narodíš, naučíš sa chodiť, rozprávať. Naučia ťa hovoriť jazykom, ktorým si ťa tvoje prostredie označkuje symbolom vlastníctva, naučíš sa užitočným zvykom, ktoré ti umožnia bez problémov prežiť, ak ich, samozrejme, nebudeš chcieť akýmkoľvek spôsobom spochybniť pred tými, čo ti od narodenia vštepovali, čo sa patrí a sluší. Vlastníci pravdy totiž nemajú radi ak sa bez ich súhlasu začne pochybovať. Takto teda dorastáš do dospelosti a si hrdý na seba, pretože si osobnosť, indivíduum. No pravda, stále musíš mať na pamäti, že nesmieš, a veruže by si nemal na to ani pomyslieť, priveľmi vybočiť zo známeho smeru, ktorým kráčajú aj ostatní. Ak totiž vybočíš, kam ťa potom zaradiť, keď máš vlastný smer?
A predovšetkým si pamätaj. Ľahko sa ti môže stať, že ak sa nikam nezaradíš, nikam nebudeš patriť, a potom skôr či neskôr ťa, trebárs v mene spravodlivosti, poriadku, ale hlavne v mene dobra ostatných, niekto ukrižuje.
Rastieš teda ďalej, založíš si aj rodinu, alebo trebárs zostaneš slobodným, nájdeš si prácu, alebo i nie, učíš sa múdrostiam, ktoré sa za múdrosti všeobecne považujú, alebo ostaneš nevzdelancom. Budeš šikovný, lebo ovládneš zručnosti. Budeš dobrý, lebo za takého ťa považujú a vyhlasujú tí druhí, alebo budeš zlý, hnusný, … si smrad a nepriateľ.
Pýtam sa teraz, aj za teba, kto a kde ťa to vlastne zaradí? Pýtam sa nahlas, či tie záblesky z podvedomia o čase a priestore, kedy vládlo vo vesmíre dobro, sú pravdivé, alebo si to iba namýšľam, že niekde v hlbinách mojej duše, akoby tichučko tento znak strateného času čupel a čušal, zahádzaný vymýšľanými dejinami ľudstva? Dejinami, ktoré sme často až prirýchlo preplnili dátumami, menami a príbehmi o dôležitostiach, hrdinstvách a zradách. Dejinami, v ktorých najčastejšie zlo páchané na druhých sa stáva našou milovanou históriou, za ktoré sa udeľujú odpustky a metály. Vnímaš vôbec, že hrdinom sa stáva ten, čo umrie na kríži, ale nie preto, že sám chcel byť tým mŕtvym hrdinom, ale iba preto, aby sme rýchlo schovali naše vlastné svedomie a pravdu o našej skazenosti, za bezvládne telo, z ktorého si napochytre urveme kúsok ako talizman do budúcnosti, aby naše budúce generácie uverili, že my sme boli pri tom, my sme dedičia večnej pravdy. Pri tom všetkom, len si všímaj, vyhráva ten, čo hlasnejšie kričí: “Pozrite, ON trpel za nás“, mysliac pri tom však predovšetkým na seba.
Ó, určite si aj ty často počul ten zlomok tlkotu, o ktorom hovorím, a ktorý ako záblesk osvietenia sa ti snažil predrať odkiaľsi z tvojho vnútra a snažil sa premeniť iskierku tvojho svedomia na láskavosť. Vtedy si mal Šťastie a Pravdu na dosah a mohlo byť aj v okamihu na svete, ibaže… chyba lávky, práve vtedy máš zrazu taký zvláštny pocit, že zrádzaš sám seba, svojich blízkych, učiteľov, celý tvoj svet. Vtedy sa odkiaľsi z inej hĺbky tvojej duše vynára akýsi iný „Človek“ a podáva ti záchrannú brzdu, ilúziu v podobe naučených právd a zásad správania sa. Zrazu sa začneš toho „Človeka“ báť a keď sa prizrieš bližšie, dobre vieš aj prečo. Ten „Človek“ si ty sám. Hovorí rečou, ktorú si zvyknutý počúvať, káže ti konať veci, ktoré ti pomôžu znova postaviť sa do čela „stáda“, alebo aspoň do radu pre čakateľov na almužnu v podobe chvíľky slávy, ktorú ti je okolitý život pripravený v okamihu „podhodiť“, ak si pravdaže vnímavý, poslušný a máš talent byť in.
Beda teda „romantickým Don Quijotom“
Takto náš čas plynie, a to napriek tomu, že sa ho snažíme zväzovať silnejšími a pevnejšími lanami modernosti a bez zábran načierame pritom do studne zmyselnosti. Náš chtíč musí byť uspokojený teraz a tu. Bezhlavo hromadiac všetko, čo nám „Dejiny“ pripravujú ako sladké sústo víťazov, a ktoré neustále podhadzujú pri nerovnom boji o moc tým druhým, ktorí strácajú „kľúč“, a ktorým ostáva iba nevyslovená výčitka: „kdeže sa stala chyba?“. Sústo plné horkosti, ale krásne prefarbené do nových leskov súčasnosti, dneška. Vyfintené, aby ťa mohlo hrdo povzbudiť do budúcnosti a iba strážcovia novej pravdy vedia, koho to vlastne bolo treba ukrižovať.
Pozorne počúvaj teda, ktože ti hovorí ako treba mať rád matku, otca, rodinu, národ, svet, Boha…?
Budem stručný. Niekde sa asi musela stať zrada, ktorú si nepostrehol. Chyba vo výpočtoch Prozreteľnosti. Alebo nebodaj Peklo víťazí? Kto zradil človeka až natoľko, že pravda má neustále toľko nových tvárí a podôb? Stáva sa artiklom, ktorý si kupujeme, berie na seba nové a nové podoby svätcov odetých v dobových rúchach, mávajúcich svätými knihami a tlčúcich nimi do pramienkov svetla, ktoré z času na čas presvitajú cez trhlinky brnenia poslušnosti, ktoré pre nás utkali a neustále tkajú, a ktoré si sami a dobrovoľne naťahujeme, kričiac spolu s davom: „ Aj my chceme byť v rade, aj my predsa patríme k víťazom“…
… Nemysli si, neurážam Ťa a ani sa Ti nečudujem. Veď od malička ťa učili tomu, že ak budeš dobrý, dočkáš sa spravodlivej odmeny. A ty teraz dumáš, ako sa stať dobrým, pretože nechceš o tú sľúbenú odmenu prísť. A veľmi dobre si pamätáš ako lahodí duši slovo dobrý. Dobré dieťa, …dobrý žiak, …dobrý manžel, …dobrý vojak, …dobrý pracovník, …dobrý občan, …dobrý veriaci, …dobrý človek, …dobrý sluha…
Slúžiš neprestajne Dobru, ktoré je dobré vždy pre niekoho iného, ale aj tak si ho potajomky privlastníš a začneš si ho pestovať ako svoje malé dieťa. Až spolu s tebou dorastá na dospelé veľké Dobro a spolu s tebou chce mať aj „svoje vlastné dietky“. Lenže dospelé Dobro chce mať aj moc a ty preto čuš, bez odvrávania, lebo Dobro bolo na svete dávno pred tebou. Ktosi ho už predsa vymyslel pred tebou, a preto je aj múdrejšie než ty. Ty si ho iba dostal do daru, a veru, ako ti veľmi chutilo a chutí jeho. Jeho vôňa, jeho sila a účinok.
Dobro, ktoré dostávaš ty je pre teba najvábnejšie, pretože ťa živí a udržiava v tom správnom smere. No najpodstatnejšie však na ňom je to, že je zároveň súčasťou toho veľkého Dobra. Kto by z neho kúsok chcel, stačí mu byť iba poslušným, byť dobrým a poslušným, a potom si ho môžeš natiahnuť ako kroj, ako brnenie, pretože je utkané so slizkou láskou svätcami našej doby. Keď budeš veľmi usilovný, aj ty raz možno budeš rozdávať kroje Dobra spolu s nimi.
Čas, ako sa ukazuje, je zvláštnou veličinou. Niečo iné znamená a predstavuje pre vedca, iné pre filozofa, pre metafyzika, iné pre človeka všedných dní, iné pre Bohov a úplne iné pre bláznov. Predsa však má jednu jedinú podstatnú spoločnú vlastnosť a úlohu pre každého. Tou úlohou je nezadržateľne odpočítavať dni, hodiny, minúty, okamžik po okamžiku. Odkrajovať trpezlivo z koláča nášho bytia určeného k tomu, aby sme precitli, aby sme pochopili, alebo aby sme sa snažili pochopiť. Áno, ty tomu môžeš hovoriť čas pred tým a čas po tom.
Koľkýže z nás však zažili ten čas po tom, koľkýže precitli a pochopili…? Takto sa teda čas scvrkáva až k tomu poslednému okamihu, kedy v plnej nahote a kráse sa ti objaví tvoje vlastné krédo života a ty akýmsi nepozemským jazykom v poslednom dychu chceš ešte zvestovať posolstvo pravdy, ktoré už však, len ako nepodstatné pre všetko živé, zaniká v dávno nacvičených pózach budúcich svätcov a tlmočníkov našej novej Pravdy, ktorí ako v divadelných maskách, stojac okolo tvojho tela, len nato čakajú, aby mohli beztrestne zvestovať svoju vlastnú pravdu o tvojej minulosti a svojej budúcnosti. A to všetko samozrejme v mene Dobra.
„Koľkože osvietených mudrcov opustilo tento svet v biede a zabudnutí v mene Dobra?“
S. Mirel