s. Mirel

Napriek tomu, že na Slovensku všetci politici vehementne deklarujú, že žijeme dnes v demokratickej spoločnosti, ktorá spočíva na  princípoch zákonnosti a dodržiavania ľudských práv a že každý z nich akceptuje tieto princípy ako len najlepšie vie, denno-denne sa presviedčame, že samotný proces, v ktorom sa táto demokracia rodila a zapúšťala svoje  korene, nie je až tak bezbolestnou a morálne čistou cestou pre našu spoločnosť. A už vonkoncom nie sú jedinou záštitou jej princípov samotní politici, ktorí akosi zabudli, že ich úlohou je budovanie občianskej spoločnosti a načúvanie hlasu ľudu.

Demokracia made in Slova-Kia, Peugeot a Volkswagen (a iné) priniesla so sebou svoje veľké obete v podobe veľkých sociálnych rozdielov, pretekov každého s každým o výhodnejší status v spoločnosti a vznikajú aj značné rozdielnosti v chápaní samotných princípov demokracie. Skúsme sa teda pozrieť na príčiny, ktoré by mohli osvetliť a odhaliť jednak samotné nedostatky demokracie, ako i, a to  predovšetkým, rozdiely, ktoré vznikli medzi deklarovanou (obhajovanou) demokraciou a reálnou politikou, ktorá má tendenciu, v záujme uchovania svojej moci, deformovať samotné princípy demokracie a vytvárať prostredie pseudodemokracie (poliarchie), teda takej, ktorá síce na papieri existuje ako blaho celej spoločnosti, ale v reálnom živote má vážne odchýlky.

Predovšetkým, uplatňovanie princípov demokracie politickou mocou na Slovensku má zatiaľ, a to aj napriek úpornej snahe všetkých politických strán presvedčiť verejnosť o opaku, dve diametrálne odlišné roviny. Dalo by sa to charakterizovať  tak, že zápas politických strán o politickú moc vyústil do dvoch odlišných podôb, tvárí politiky. Kým na jednej strane, pred voľbami prevládajú výrazné prvky sociálnej spolupatričnosti politikov s občanmi a deklarovanie dôležitosti ich participácie na riadení spoločnosti, po voľbách dochádza k výraznému odklonu od týchto predvolebných sľubov. Namieste je otázka, v čom  tkvie  odlišnosť politiky pred a po voľbách a kde sa stráca sociálna dimenzia, ktorá je zväčša založená na hlásaní odstránenia nespravodlivého prerozdeľovanie spoločne vytvorených hodnôt predchádzajúcou mocou. Hlavným motívom a príčinou sa ukazuje nedostatočná schopnosť, respektíve neschopnosť, uskutočniť reformné kroky koncepčnými opatreniami, t.j. apoliticky, odborníkmi a prostredníctvom vytvorenia takých noriem a  takých kontrolných mechanizmov, ktoré by zabezpečovali dodržiavanie týchto noriem celoplošne a bez výnimky. Ideálom by bola zrejme akási forma osvieteneckej vlády  v prospech všetkých, výhradne a predovšetkým v záujme krajiny a občanov.

Vo všeobecnosti, stratifikácia a usporiadanie spoločnosti na Slovensku od roku 1990 až do súčasnosti zaznamenali zvýraznenie sociálnej nerovnosti, ktoré nastalo nekoncepčným zavedením podmienok voľného a slobodného trhu, bezhlavou (a možno úmyselne) privatizáciou, opakujúcimi sa, a doteraz trvajúcimi, politickými čistkami, urýchľovaním a často aj zámerným obchádzaním vývojových stupňov občianskej spoločnosti, čoho dôsledkom vznikli „nové“ spoločenské vrstvy,  s ktorými sa čím ďalej, tým viac zviditeľňuje aj otázka spravodlivosti, či nespravodlivosti sociálnych nerovností.

Zámerná nekoncepčnosť pri zmene politického systému zo socialistickej demokracie na demokratický kapitalizmus spočívala v snahe o rýchle vytvorenie akejsi kapitálovej vrstvi, ekonomickej základne pre budúce politické strany, ktorej dôsledkom je aj do súčasnosti platná formulácia politického systému na Slovensku ako partokracie. Partokracia je trpkým plodom strachu politikov zo skutočnej  občianskej spoločnosti, kde by sa vládlo transparentne a nie klientelisticky.

Modelu uspokojovania svojich klientov sa držia rovnako politické strany hlásiace sa k pravici, ľavici, liberálom, či kresťanstvu a doteraz ani jedna z týchto ideologizmov sa nedokázala odpútať od dogmy, že moc predstavuje predovšetkým schopnosť vládnuť a ovládať, napriek tomu, že cestu k tejto moci dláždia slovami o úctivej a oddanej službe pre démos – ľud. Táto odchýlka, ktorá je zreteľne badateľná a ohraničená politickými postojmi a krokmi pred a po získaní moci, a to nezávisle od pozície, do ktorej sa tá ktorá politická strana stavia slovne, je smrtonosnou deformáciou demokracie, z ktorej sa stáva iba zásterka na zakrytie skutočných záujmov malej časti spoločnosti, či úzkej skupiny („vždy menšina vládne väčšine“ – J.J.R).

Človek vo svojej podstate nie je ani ľavicový ani pravicový, ale má potreby a záujmy, ktoré chce uspokojiť, a preto volí v závislosti od svojich možností a schopností  aj svoj postoj a cestu vedúcu k zabezpečeniu týchto potrieb. Je nutné brať na zreteľ, že nie každý člen spoločnosti má schopnosti a silu rozpoznať tie faktory, ktoré mu umožňujú presadiť svoje záujmy v spoločnosti do takej miery, aby to bolo spravodlivé aj z pohľadu spoločnosti aj z pohľadu jedinca. Táto schopnosť nemusí byť daná dokonca ani úrovňou vzdelania jedinca.  Ako príklad možno uviesť to, že v spoločnosti sa môže presadiť aj jedinec bez vzdelania a naopak, ani vedecká úroveň ešte sama o sebe nezabezpečí sociálny status žiadnemu jedincovi. Tým vznikajú sociálne nerovnosti v spoločnosti, ktoré sú založené na schopnosti zabezpečovať svoje potreby, t.j. na schopnosti zabezpečovania kapitálu. To je hlavnou príčinou preceňovania vážnosti a dominancie materiálneho bohatstva pred intelektuálnym bohatstvom. Materiálne bohatstvo vedie k získaniu statusu v spoločnosti takou skupinou – elitou, ktorá vôbec nemusí byť, a súčasný stav potvrdzuje, že ani nie je, tou správnou elitou oplývajúcou intelektuálnou úrovňou a hodnotovým rebríčkom, ktorý by mohol byť akceptovaný v rámci modelu spravodlivého a zaslúženého prístupu k rozhodujúcim článkom spoločnosti, čiže k moci.

Pre skutočnú demokraciu je nevyhnutné, aby nasledujúca, a každá ďalšia vláda, vyvíjala maximálne  úsilie v tom, aby vytvorila také mechanizmy v spoločnosti, ktoré by viedli k odstráneniu pocitu nespravodlivého rozdeľovania spoločne vytvorených hodnôt a zároveň aj mechanizmy, ktoré by odstránili agresívnu schopnosť kapitálu bezdôvodne zohrávať vedúcu pozíciu aj v oblastiach, kde má vyhrávať intelekt. Je to určite neľahká a v kapitalizme takmer nemožná úloha. Riešenie sociálnych nerovností a obhajoba mechanizmov, ktoré by približovali rovnosť medzi členmi spoločnosti, alebo by zavádzali princípy spravodlivosti, je totiž diametrálne odlišné u pravicového a ľavicového spektra. Videnie sveta „ľavicovými okuliarmi“ je charakteristickejšie pre tú vrstvu obyvateľstva, ktorá pociťuje nespravodlivú sociálnu pozíciu, nespravodlivosť princípov vládnutia v štáte a nedostatočnú perspektívu v náprave a možnostiach vlastnými silami zmeniť túto sociálnu pozíciu. Konflikt medzi bohatstvom a chudobou teda nastáva vtedy, ak vláda nedbá o aspekt spravodlivosti a nepredloží perspektívu vyriešenia tohto problému. Prioritou súčasnej politickej moci pri riešení sociálnych otázok by preto nemalo byť v prvom rade zamedzenie bohatým bohatnúť, ale zabezpečiť spravodlivosť takéhoto procesu. Sociálnosť v takomto ponímaní teda nie je obhajoba akejsi absolútnej rovnosti, ale v rozpoznávaní hranice medzi spravodlivou nerovnosťou a nerovnosťou vzniknutou uplatnením moci (napr. uznávame, že lepší a výkonnejší si zaslúži viac, lepšie postavenie, väčšie slovo v spoločnosti a pod., na druhej strane protekcionárstvo, elitárstvo, úplatkárstvo a pod. pociťujeme ako zlo). Takáto forma „ľavicovosti“ môže byť vlastná dokonca aj pre pravicové spektrum, ktoré bude chápať demokraciu, ako spravodlivé vládnutie v prospech väčšiny.  Tu však znovu prichádzame k problému hierarchie hodnôt a tvorbe takých vízií o demokracii, ktoré budú  schopné nielen osloviť, ale predovšetkým  zabezpečiť perspektívu spravodlivého a zdravého smerovania demokratickej spoločnosti. Ak sa politikom toto nepodarí, hrozí pravdepodobne to, že na Slovensku sa môžu rozširovať rady dvoch skupín občanov s postupným a úplne odlišným videním a vnímaním demokracie. Jedna skupina „chudobných“ s pocitom nespravodlivosti a ohrozenosti svojich životných túžob a nárokov  a  druhá skupina bohatých, s pocitom nespravodlivosti a ohrozenosti svojho kapitálu. Takáto spoločnosť je nezdravá a ako taká môže splodiť iba nezdravú demokraciu, ktorá prinesie nekontrolovatelné procesy s možným vyústením do radikálnych prejavov až revolučných vystúpení más. Taká demokracia skôr, či neskôr bude musieť podstúpiť liečbu a lekárom sa môže stať opäť iba démos s novými nádejami na spravodlivosť.

Po viac než 20.- tich rokoch od nežnej revolúcie je už čas zrelý k tomu, a to nielen na Slovensku, aby              sa o politike prestalo rozmýšľať výhradne z pozície získania moci, ale predovšetkým aj z pozície zabezpečenia spravodlivej stratifikácie a  spravodlivej deľby  hodnôt a výhod, teda  v duchu deklarovaných ideálov demokracie.

Samuel Mirel