s. Mirel

Mám rád zvieratá. Obzvlášť mi imponujú psy, pretože okrem toho, že sa vedia úprimne tešiť z každej prejavenej náklonnosti okolia a vedia verne slúžiť, majú aj svoju psiu hrdosť a prirodzenú inteligenciu, ktorou sa riadia a dokážu vycítiť, čo sa od nich kedy očakáva, poprípade čo je v danej chvíli slušné a potrebné. Dlhodobým pozorovaním som však zistil, že  aj medzi nimi sú takí bastardi, ktorí sa nevedia správať tak noblesne a inteligentne ako tie čistokrvné. Vyštekávajú často bez príčiny a poznania objektu svojho štekotu, akoby  preventívne, zo strachu pred niečím neznámym, čo možno iba ťažko vedia pochopiť svojim menej inteligentným mozgom. Taký bastard vám môže aj celkom pekne znepríjemňovať život, pretože práve vtedy, keď už si myslíte, že by ste si zaslúžili trocha pokoja a oddychu, alebo sa práve chcete sústrediť na nejaké dôležité, možno štátotvorné?, veci, nečakane začnú vyštekávať a robiť taký rámus, že chtiac-nechtiac musíte prerušiť všetku svoju činnosť  a začať nadávať nielen na ne, ale aj na ich pánov, ktorí iba benevolentne, a možno aj zámerne, nechávajú situácii voľný priebeh. Nuž ale,  dnes je demokracia a sloboda prejavu je zaručená rovnako pre inteligentné psy, ako pre tie bastardy. Ani zákon o ochrane zvierat nerozlišuje v  otázke práv medzi právami inteligentných čistokrvných psov a  bastardov. Prečo však najviac štekajú bastardi  vtedy, keď je celá inteligentná časť spoločnosti psov ticho a v pohode, si môžeme iba domýšľať. Myslím si  však, že pes  svojím správaním vo veľkej miere odzrkadľuje aj inteligenciu svojho pána. Ak je teda inteligentný pán, je inteligentný aj pes. Potvrdzuje to aj moja nedávna skúsenosť, kedy som videl, ako totálne opitý (alebo že by vlastnou mocou opojený ? ) pán vydával akési nezrozumiteľné pokyny svojmu bastardovi, mimochodom veľmi múdro pôsobiacemu a na prvý pohľad aj perspektívnemu miešancovi dobermana s bielou kóliou. Ten najprv nechápavo zízal, ale asi tušil, že niečo musí robiť, aby sa svojmu pánovi zavďačil, nuž tak začal s veľkým entuziazmom štekať, až sa celá naša ulica, ba až celé mesto, ozývala. Prehlušil aj svojho stále viac kričiaceho pána, ktorý, reagujúc na vzniknutý veľký hluk, artikuloval ešte energickejšie a vehementnejšie, až som konečne aj rozoznal o čo mu ide : „všetko dáme vyšetriť, všetkých vymeníme, zavedieme transparentnosť, nech žije naša demokracia …a iné podobné nezmysly,  reval a popudil pritom nielen toho svojho pramálo chápavého bastarda, ale ku štekotu sa postupne pridávali aj ostatné psy z ulice. Môj malý čistokrvný jazvečík sa na mňa prekvapene a nekľudne pozrel s otázkou v očiach, v čom spočíva príčina takého veľkého rámusu, keď sa nič nedeje. Ukľudnil som ho pohladením a slovami, to nič, neboj sa aj bastardi raz musia prestať štekať, a potom budeme môcť všetci počuť jeden druhého. Už som si však iba pomyslel : kedy to asi konečne bude, keď v našej ulici  väčšina pochopila demokraciu tak, že ak chce bastard štekať no tak nech šteká, veď na to má právo a nech  šteká rovnako aj ten váš čistokrvný. Nech sa každý ušteká až do nemoty, aby mal pocit, že žije v demokracii. A inteligentné psy iba kľudne čakajú, kedy už bastardi konečne budú mať dostatočne inteligentných pánov, aby tá naša demokracia v našej ulici nebola taká uštekaná

S.M.