s. Mirel

Časť I.

Je v súčasnosti  potrebné  uskutočniť zmeny vo volebnom systéme  ?

Zabezpečuje súčasný model volieb v skutočnosti demokraciu pre všetkých, alebo iba pre elity?

Politický systém, a spôsob získavania politickej moci v rámci politického systému je najdôležitejšou časťou súperenia strán. „Boj“ o poslanecké kreslá, ktorých počet umožňuje víťazovi fakticky kalkulovať  s reálnou politickou mocou v štáte, prináša so sebou dve diametrálne, ba priam až protikladné, tváre demokracie. Jednu, ktorá sa nám ukazuje pred voľbami a tú druhú po voľbách.

Samozrejme pri kalkuláciách zohráva, a nie nepodstatnú, úlohu pomer získaných kresiel politickej strany voči súperiacim stranám, ktoré sa nominujú vo voľbách do parlamentu. Vzhľadom k tomu, že princípy demokracie hovoria aj o rovnosti pri politickom súperení o moc, stáva sa tým aj súperenie o model  alebo lepšie povedané o systém  pravidiel, ktoré určujú toto súperenie, veľmi vážnou témou. Každá iniciatíva snažiaca sa o reformu, alebo zásah do systému volieb, vyvoláva preto okamžité protireakcie tej časti politického spektra, ktorá sa momentálne cíti novými pravidlami ohrozená, napriek tomu, že nie sú v rozpore s princípmi demokracie. Preto doteraz, napriek tomu, že sa na Slovensku už niekoľkokrát deklarovali snahy o zmenu Zákona o voľbách do SNR, ktoré už neodrážajú v dostatočnej miere stupeň zmien v politickej štruktúre, nedošlo takmer k žiadnemu posunu.

Na ozrejmenie pravidiel politickej súťaže uvediem v stručnosti:

Ako nám je známe, pravidlá politického súperenia sú určené zákonom – (Zákon SNR zo 16.3.1990 č. 80/1990 Zb. –o voľbách do SNR, v znení zákona č.8/1992 Zb.), ktorý hovorí, že :

–          voľby do SNR sú všeobecné, rovné, priame a spôsob hlasovania tajný

–          právo voliť má každý občan SR, ktorý dovŕšil vek 18 rokov a nie sú pre neho žiadne zákonom

stanovené prekážky vo výkone volebného práva

–          kandidovať za poslanca môže každý občan SR s trvalým pobytom v SR, ktorý dovŕšil vek 21 rokov

–          voľby sa konajú na území SR, ktorá tvorí jeden volebný obvod.

–      územie je rozdelené na volebné okrsky.

Samozrejme Zákon dopodrobna  stanovuje ďalšie pravidlá, ako sú spôsob vytvárania volebných okrskov, volebných orgánov, t.j. volebných komisií, registráciu a navrhovanie kandidátov, vyhotovenie a rozvoz hlasovacích lístkov, spôsob vedenia volebnej kampane v masových médiách.

Dôležitou časťou zákona je časť  šiesta, stanovujúca spôsob vyhlasovania volieb do SNR, kde sa hovorí, že voľby sa konajú v ten istý deň na celom území SR, pričom predseda NR môže určiť, že sa budú konať vo dvoch dňoch. Ďalej spôsob hlasovania, informovania voličov, ukončenie hlasovania, zisťovanie a vyhlasovanie výsledkov volieb .

Pravdepodobne najdôležitejšou časťou je stanovenie podmienok na prideľovanie samotných mandátov, kde je stanovené, že účasť v parlamente má zabezpečenú tá politická strana, ktorá vo voľbách získa aspoň 5% voličov. V prípade koalície 2-3 strán je potrebných aspoň 7% a v prípade koalície 4 a viac strán  je potrebných najmenej 10%. Súčet platných hlasov tých politických strán a koalícií, ktoré sa vo voľbách nominujú do SNR sa vydelí číslom 151 a po jeho zaokrúhlení na celé číslo sa určí tzv. republikové volebné číslo. Republikovým volebným číslom delíme počet platných hlasov strany alebo koalície a výsledkom je počet mandátov strany v SNR. Týmto spôsobom dochádza aj k prerozdeleniu hlasov tých politických strán, ktoré sa vo voľbách nedostali nad požadovanú hranicu v počte hlasov zaručujúcich účasť v SNR .

Myslím si, že o tejto časti volebného zákona sa viedli a vedú najčastejšie diskusie a hľadá sa spôsob úpravy zákona tak, aby čo najspravodlivejšie odzrkadľoval jednak rozloženie politického spektra, ale aj záujmy nielen tej časti voličov, ktorých politický reprezentanti sa nominujú do SNR, ale aj tej časti, ktorá hlasovala na tie politické strany, ktorým sa to nepodarilo.

K samotnému politickému systému.

Demokracia je v teoretickej rovine predovšetkým politický systém, zabezpečujúci  vládu názoru väčšiny, samozrejme, pri rešpektovaní  aj záujmov tej časti verejnosti, ktorá je so svojim názorom v menšine. Ak teda vláda má získať v legálnych voľbách aj legitimitu a má sa stať  zástupcom všetkých občanov a ich záujmov, v prospech všetkých a pre všetkých, musí teda aj rovnako vzniknúť nielen legálne (zákonným spôsobom), ale i legitímne (musí reprezentovať nie matematickú, ale reálnu väčšinu).

Bolo by samozrejme veľkou chybou označiť  existujúci volebný systém jednoducho za zlý alebo nedemokratický bez toho, aby sa nenašiel model lepší. Taký, ktorý by obhajoval vo väčšej miere záujmy väčšiny a zároveň by nútil politické strany k tomu, aby boli pod tlakom spoločnosti nielen pred voľbami a v čase  volieb, ale rovnako aj  v  priebehu  celého obdobia výkonu mandátu. „Zvonka„ to totiž vyzerá tak, že pre voliča je jediným uplatneným princípom demokracie, ktorý má  k dispozícii voči politickým stranám, akt volieb. Ak sa to teda s demokraciou myslí vážne, prvoradou témou by sa mala stať práve zmena spôsobu volieb reprezentantov štátu a to tak, aby vo výhode boli voliči, t.j. „démos“, pre ktorých sa politické strany predháňajú v sľuboch pred voľbami.

To si samozrejme vyžaduje reformu volebného systému tak, aby tento umožňoval jednak spravodlivejšie rozdelenie politickej moci v čase volieb, ale  zároveň zabraňoval deformovaniu predvolebných programov a sľubov, vďaka ktorým sa politické strany dostávajú k mandátom, a ktoré okamžite po voľbách zohrávajú už iba sekundárnu úlohu, pretože primárnym sa stáva podieľať sa na moci v štáte, čo najčastejšie vedie k takým ústupkom a kompromisom, ktoré menia veľmi často až charakter strany ľavicovej na pravicovú a opačne.

Čoho by sa mala týkať v najväčšej miere reforma volebného systému, aby to znamenalo posun v prospech voliča, čiže verejnosti?

1. Systém jedného volebného obvodu je pre Slovensko absolútne nevyhovujúci a nastal čas na vytvorenie toľkých volebných obvodov, koľko je Vyšších územných celkov a to z nasledovných dôvodov:

Sociálna stratifikácia spoločnosti, samotné podmienky, tradície, rozvoj a trendy sú výrazne odlišné v jednotlivých regiónoch, čo samozrejme vedie k dominancii iných záujmov ekonomických, kultúrno-spoločenských ale aj politických, z čoho vychádza aj rozdielnosť pri podpore politických strán. Pri systéme jedného volebného obvodu, kde víťaz berie fakticky všetko, tým dochádza k deformovaniu skutočného obrazu o podpore politiky a programu strany.

Z tých dôvodov by sa malo uvažovať o vytvorení minimálne troch volebných obvodov, ale pravdepodobne by najdemokratickejším riešením bolo vytvorenie toľkých, aký je počet Vyšších územných celkov (VÚC, 8), pretože práve územné celky boli vytvárané na základe charakteristických rysov regiónov a regionalita následne vytvorila odlišnosti v sociálnej i politickej  štruktúrovanosti Slovenska. Ustanovením volebných obvodov na princípe regionality  by každý región vo voľbách vyjadroval konkrétnejší aktívny prvok a zainteresovanosť, čo by sa odrazilo aj na štruktúre politických strán „lobujúcich“ v regióne. Takéto delenie by zabezpečilo aj užšiu spätosť voličov s politikou a reálnejšie by vyjadrovalo vôľu voličov pri delegovaní zástupcov a politických strán. Samotné politické strany by zase museli v oveľa väčšej miere rozvíjať svoju regionálnu politiku. Počet kresiel v parlamente pre každý región by sa určoval z počtu voličov v jednotlivých regiónoch (viď bod 2.).

2. V súvislosti  so zmenou počtu volebných obvodov prichádza na rad aj otázka počtu mandátov pre jednotlivé volebné obvody.

Treba konštatovať, že súčasný počet 150 mandátov (kresiel) predstavuje pre tak malú krajinu, akou SR je, neprimerane veľa, čo sa odzrkadľuje aj na spektre a mentálnej úrovni poslancov, kde veľká väčšina disponuje iba mandátom, ale nie vlastným odborným názorom, čím chcem povedať toľko, že sú viac menej iba do počtu. To však samozrejme nie je najdôležitejšia otázka. Rozdelenie mandátov by sa malo uskutočniť medzi volebné obvody-regióny (VÚC) na základe počtu voličov (nie počtu obyvateľov). Každému volebnému obvodu by sa teda z celkového počtu parlamentných kresiel pridelil adekvátny počet na základe pomeru voličov v obvode k celkovému počtu voličov na Slovensku a k počtu kresiel v parlamente.

3. Na horeuvedený počet mandátov a volebných obvodov prirodzeným spôsobom nadväzuje aj otázka o možnostiach zmien, týkajúcich sa oblasti samotného voliča. V tejto oblasti je v súčasnosti najdôležitejšie prehodnotiť kategórie akými sú vek voliča, jeho priama a aktívna zainteresovanosť na rozhodovaní o vlastnom voličskom statuse a s tým súvisiace možnosti  delegovania svojho statusu (odovzdanie mandátu) volenej strane, či osobe. V tejto súvislosti, mám taký názor, že je načase vysloviť požiadavku na vyjadrenie novej  kategórie, ktorá by viac charakterizovala nielen ľudskoprávnu dimenziu demokracie (každý disponuje jedným voličským hlasom), ale i občiansko-právnu, či politickú. V priebehu života voliča, t.j. od nadobudnutia práva voliť a získania hlasu voliča, má mať každý volič  právo aj aktívne a cieľavedome  zvyšovať silu a váhu svojho hlasu prostredníctvom  kreditov.

Tu, samozrejme si to uvedomujem a pripúšťam, je potrebný  oveľa väčší dôraz na dôkladnú a hlbokú odbornú analýzu možností, ktoré by v čo najväčšej miere odrážali nielen štruktúru obyvateľstva, ale aj politickú gramotnosť samotného voliča, jeho priamu ekonomickú, odbornú a spoločenskú zainteresovanosť a aktívnu participáciu. Potrebné je brať do úvahy  nielen posun a vývoj politického myslenia v súčasnej demokracii a požiadavky súčasnej doby, ale aj konkrétnu zodpovednosť jednotlivca voči spoločnosti a jeho aktívny podiel na formovaní seba samého ako voliča, ktorý sa aj chce podieľať na rozhodovaní.  Zároveň však chcem vyjadriť aj názor a svoje presvedčenie, že ak má demokracia prežiť, tak je nevyhnutné pokračovať v ceste jej skvalitňovania a vzájomného aktívneho pôsobenia s démosom a nie s oligarchizovanými elitami, ktoré v súčasnosti majú príliš ľahkú úlohu obísť ekonomicky a intelektuálne aktívnu vrstvu voličstva. Demokraciu nemožno chápať ako dogmu, ktorá je akýmsi fyzikálnym nemenným zákonom, ale práve naopak, je potrebné ju udržiavať v harmonickom súžití s novými prvkami spoločenského života a dospievania občianskej spoločnosti. Zároveň, demokracia ako politický systém musí slúžiť ako nástroj občianskej spoločnosti a nie ako nástroj úzkej skupiny, či elity. K tomu je potrebné vytvorenie takého modelu a systému, ktorý by sa nedal zneužiť stranami na manipulácie tej časti voličov, ktorá disponuje najmenším aktívnym prístupom a zodpovednosťou, ale zároveň v doterajšej praxi disponuje rovnakou hodnotou  hlasu, ako tá časť voličov, ktorá nesie väčšie bremeno zodpovednosti.

Ako by sa to mohlo začať riešiť ? – pokračovanie v druhej časti

Samuel Mirel